Ľudí treba pozorovať, načúvať im a brať ich vážne. Ich volanie o pomoc môže mať totiž mnoho podôb. Nemusí byť priame a jednoznačné. A vaša prítomnosť môže byť v týchto ich ťažkých chvíľach zásadná. Nepokazte to ľahostajnosťou a presvedčením, že všetko vyrieši mávnutie rukou, zábava a omamné látky.
„Kamarátska“ pomoc od ožratej, zhúlenej osoby, škeriacej sa ako opica na mladé v štýle: tu máš, napi sa, zahuľ si, ..... a rady ako: kašli na to, nejak bolo nejak bude; svet sa nezrúti atd... . nevedú k náprave. Čo ak sa mu už ten svet rúca? Všeobecné, obohraté, neosobné rady a frázy ešte nikomu nepomohli. Človek potrebuje mať možnosť vyrozprávať sa niekomu, kto počúva a je schopný dať mu aspoň jednu časť, zapadajúcu do jeho životnej mozaiky, ktorá sa mu rozpadá, alebo neriešiteľná stoji na mieste.
Nie som psychológ, ale môj skromný pohľad a názor je, že všetky tie zmeny správania, telesnej váhy, narušený režim, nespavosť, ponocovanie vonku, pitie, strata záujmu o koníčky, rezignácia, ľútostivosť, podivné narážky a podtón v rozprávaní, zanedbaná hygiena, pohľad do neznáma... . to všetko, okrem iného, môžu byť nemé volania o pomoc.
Nezabúdajte, že aj triedny šašo môže byť na dne a cez úsmev ukrývať slzy. A keď vám kamarát napíše, alebo zavolá neskoro v noci, že nutne potrebuje spoločnosť, tak je lepšie sa prekonať aj o polnoci a ísť za ním, ako potom oplakávať obesenca. To už bude neskoro na rady a ochotu byť nápomocnými a blízkymi.
