Jeseň, obdobie osamelých

Autor: Miroslav Hnát | 2.1.2016 o 14:44 | Karma článku: 3,92 | Prečítané:  515x

Vietor prikladá do ohňa. Stromy, pod ktorými to neraz skúšali milenci aj vrahovia, opadali z hrdze po prílišnej vlhkosti použitých nohavičiek a krvi. 

Pokrivenými prstami sa vysmievajú osamelým, čo nevydržali ani jeden rok, ani jednu baladu, ani jedno leto, udržať na uzde srdce a platobné príkazy za pozornosti, nutné k sebaobrane v prípade jesene, kedy každý povinne musí ostať  sám, ako krvavá ruka vedľa skúseného úsmevu zubatého slnka, stále voňajúca po červených plodoch a kvety ležiace vedľa nasávajú tú červeň uvedomelejšie, ako zúfalými stonkami zarazené vo vode izbovej teploty. Nevadí. Čoskoro vytasíme z útrob zabudnutých častí domov vianočné stromčeky a prejdeme k inej forme lásky. Akoby tá jeseň ani nebolela. Skor sa stmieva a už nás nie je toľko vidieť. Asi preto zabúdame skutočne milovať. Mizneme ešte pred snehom, čo prepadol nostalgii priskoro a to už sme sa ponáhľali meniť pneumatiky. Nie sneh, to slnko spálili a namiesto vločiek na domov padá popol. Všetci sme jeho urnami a zasvietime len v lete, na diskotékach, v baroch, v neónových uliciach, na zadymených festivaloch. Sme ochotní zamilovať sa, pretože jeseň prináša zabúdanie. S lístim opadávajú aj posledné dotyky a ostávajú nám holé prsty. Vyberáme sa do lesov a dotýkame sa tých oholených konárov, v snahe pripomenúť si dotyk ľudskej ruky. Potichu, nenápadne, aby sme sa neprezradili, že nám je smutno. Že tá osamelosť raz do roka príde, často aj vtedy, keď máme na koho prehovoriť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Architekt: Nikde som nezažil to, čo na Námestí slobody

Socializmus na Námestí slobody architektovi neprekáža, dôležitá je funkčnosť.

ŠPORT

Pálffy kritizoval Lintnera, ten okamžite reagoval

Ďalší spor v slovenskom hokeji?


Už ste čítali?