v červenom kostýme, s nekonečným vrecom plným darčekov, prehodeným cez plece. Možno som ten prechod do reality až tak bolestne neprežíval. Možno nikto nie.
Dieťa do toho akosi postupne rastie, vníma tú atmosféru, rozprávania ľudí, všetky tie obrázky a výzdobu a ten príbeh o mýtickom darčekonosičovi len upevní ich presvedčenie. Je krajšie prežiť detstvo v týchto príjemných nevedomostiach, ktoré dodávajú do detských očí iskry očakávania a prekvapenia. Samo neskor pochopí, ako to naozaj je. Všetky tie chladné, cynické názory a vyhlásenia dnešných rýchlovykvasených mladých rodičov, že dieťa treba viesť cestou šedivej reality, bez hier, rozprávok, farieb, predstáv a kúziel, sú skor smutné, ako účelové. Vytrhnúť plačúcemu dieťaťu z ruky hračku s vyrukovaním, že celý jeho svet je klamstvo a rozptýliť ten jeho ružový obláčik do drsného sveta dospelých, roboticky sa chovajúcich ľudí, je odporné. Keby si radšej odtrhli z rúk a od úst cigarety a chlast.
Ja som našťastie vždy prežíval Vianoce maximálne naivne a vždy som bol prekvapený, kde sa vzali všetky tie darčeky pod stromčekom. Bolo to kúzelné a pre mňa nepochopitelné. Rodičia sa vždy snažili, aby som z toho mal zážitok. Sedeli sme pri štedrovečernom stole a otec naťahoval čas, kým zazvonil na zvonček. Posledné sústa jedol schválne pomaly, aby si tiež užil tie iskričky očakávania v detských očiach. Ale napokon vždy zazvonil a čakal, kým sa spoza zavretých dverí neozve rovnaké zvonenie, znamenie toho, že tam už darčeky sú a Ježiško odchádza oknom preč. Veril som tomu. Ako malé dieťa by ma nikdy nenapadlo, že si dal otec námahu s prípravami natoľko, že cez celý byt natiahol nitky až do izby, kde bol stromček a na jej koniec uviazal zvonček. A tak, keď pri stole potiahol za nitku, tak sa rozoznelo cinkanie, signál toho, že možme vyštartovať. A bežali sme, ako keď rozhodca vystrelí zo štartovacej pištole. Vždy ma prekvapila ta nádhera. Blikajúci stromček, všetky tie ozdoby, voňa ihličia a pestrosť darčekov pod stromčekom, ktoré čakali na svoje rozbalenie. Každé malé dieťa by malo mať v sebe dávku sebeckosti a tak som sa samozrejme tešil najviac na darčeky. Vždy ma potešili.
Neviem ktoré obdobie bolo prelomové a kedy som si začal uvedomovať, ako to naozaj je. Možno z rozprávania v škole, alebo z telky. Kúzlo vianoc však vo mne ostalo, akurát tie hodnoty sa trochu zmenili. Z vecí samozrejmých sa stala vzácnosť a zo vzácností nepotrebnosť. Už prestávalo ísť o darčeky a začal som si viac vážiť spoločné chvíle v kruhu rodiny, pretože som si začínal uvedomovať, že nikdy neviem, ktorá chvíľa je tá posledná. Tešil som sa zo stromčeka, ktorý sme zdobili vždy spoločne a ja som si pamatal všetky tie ozdoby od mala. Tešil som sa z vone jedla, z tepla, ktoré vždy bolo v kuchyni, keď mama piekla všetky tie dobroty, keď sme sa smiali, že sa jej nepodaril koláč, keď som sledoval, ako si otec navlieka vianočnú zásteru a chystá sa vyprážať rybie filé, keď som mohol ochutnať moj oblúbený zemiakový šalát, na ktorý som čakal celý ten deň, čo som sa postil, aby som aspoň trochu mame urobil radosť, keď už nie som veriaci. Vždy keď sa pred večerou modlila, tajne dúfala, že sa aspon prežehnám a mňa zakaždým mrzelo, že som jej to nemohol dopriať, pretože v sebe túto vieru neživím. Vianoce pre mňa znamenali a znamenajú pravidelnú možnosť stretnúť sa s milovanými a milujúcimi osobami v pokojnej atmosfére, pri dobrom jedle a pití, s pocitom, že niekde patrím a že sa mám stále kam vrátiť.
