Z rozhovorov s grázlom, ktorý oľutoval svoje činy

Autor: Miroslav Hnát | 1.2.2016 o 12:28 | Karma článku: 5,86 | Prečítané:  243x

To pitie, všetky tie silácke reči o rozbitých hlavách, rukách a vagínach, boli povznášajúce. Pohŕdavé mávnutia nad umením a krásnom, doplnené o vulgárny sposob zaujať, boli lákavé, aj keď čelo bolo a je hrubé kilometre od mozgu. 

Všetky tie násilnosti, ktoré neostali len v predstavách. Odrezané prsty, viečka, jazyky, sny. Rozkopané zadky, v snahe naučiť slabšieho lietať. Tašky plné náradia na bolesť, venovanú opovážlivcom zaujať drzosťou existencie. Odlišnosťou. Tá žatva strachu, v očiach neúprimne prosiacich o milosť, s komédiou za čelami, vráskavými od prílišných potiahnutí nosom, sa vyplatila len v daný okamih. Vtedy to šlo samo, ako samota. Chcená. Plieskalo sa bičom okolo seba, v snahe odháňať od seba trúfalcov, v pokusoch o zblíženia. Tú úprimnosť si nepripustilo ani ego. Všetci sú zlí, pretože to dobro z nich už vyťahali iné pohlady a tak velmi som nenávidel slová solidarita a tolerancia. A stále nenávidím. Prejavy slabosti, slizké od podaní rúk, kamarátskych objatí a bozkov na čelo sa ľahko zadupali do zeme, nasiaknutej krokmi za dobrodružstvom udrieť. Tie otrasy bolo počuť aj tam, kde mená boli skutočnou legendou o skolabovaných príjemcoch trestov a spochybnených svedkoch. Samochvála smrdela zásadne krvou a nárekom prašivých ksichtov, ktoré nesprevadí zo sveta ani samovražedný pokus o opakovanie vyvolať to najhoršie zo mňa. Vždy to zo mňa vyliezlo, ako oceľový had s oceľovým jazykom ako trojzubec. Oceľovým pohľadom. Oceľovými údermi do duniacich tiel, fungujúcich na zotrvačník, tak ako život bez snahy aspoň ráno vidieť človeka v zrkadle, ktoré má toľko kazov, ako cigánske decko v smradľavej papuli. Aj tie občas povolili, hlavňou zarazenou do krku. Tiež sa ráno zobudím a vidím až za zrkadlo, spokojný, že to bola pravda, no už by som rád nežil v postupne povoľujúcej klietke, plnej zúrivého zvieraťa. Chcem piť z tenkého skla a tváriť sa, že patrím niekde a zároveň mám krídla. Cítiť sa bezpečne a nechať všetko vonku, za schodami a vchodovými dverami s tými, čo chcú ešte chvíľu ostať v daždi. No je tak ťažké byť v pohode a pripustiť si čistotu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?