Oči z hororu

Autor: Miroslav Hnát | 1.1.2016 o 14:04 | Karma článku: 5,08 | Prečítané:  326x

Je toho trochu viac aj v malom meste. Stovky bytov, miestností, zákutí. Tisíce príležitostí zabiť a milióny miest, kam ukryť mrtvolu.

Nespočetné množstvo vlhkých pivníc, s možnými vlhkými telami sexuálnych otrokýň a mučených rodinných príslušníkov. A koľko miest je nastrieľaných na glóbusoch? To už sú ale ťažké počty a pri pomyslení na tie obrazy, mi ako husia koža z krku rastie ruka, snažiaca sa nahrnúť si to všetko bližšie k sebe, ako šterbaté hrable hryzúce do štrku okolo hrobov po útoku vandala.

Načo mi je hlava? Už som toho videl dosť a oči stále nedoskákali. Pripadám si ako pingpongový stol s dvoma loptičkami a sieťkou, natiahnutou až po najvyšší neznámy bod, kde ešte nemusím byť mimozemšťan. Mám rád vzduch. Je to verejný kúpeľ, s nonstop otváracou dobou a už niekoľko nocí mamutí hmyz nemá nočnú. Našťastie nechodím v strehu a telom pred sebou netlačím rozsudok zaspávať. Už dávno nie je v móde saxafón a neónové nápisy na ofinách verejných domov, preto luďom preskakuje z archívnych vín a archívnych vin. Vraždy ostávajú vymožiteľné a aj keď filmy sa už prifarbujú, ako temnota do očí čarodejníc na starých akvareloch, stále chodím po pravej strane chodníka, z rešpektu pred pivničnými oknami. Sú stále dosť velké pre ruky, čo ťahajú ľudí  dolu a ich krik sa vpíja do hluku autostrády. Kto vie, kde všade sa deje oberanie života z vystrašeného tela, ako keď starena s krivými zubami obhrýza kosť. V toľkých oknách sa stále svieti, aj keď tma už oslavuje lubileum a v telke beží monoskop. Čo robia všetci tí vrahovia štatistík a uspávaniek, keď netušia, že sa niekto z dvanásteho poschodia díva  na umlčané sídlisko a chce zakričať do noci nadávku pre každú jednu hviezdu, prepálenú do tmavej handry, napustenej tichom, čo sa snaží zakryť slnku holý zadok. Kto vie, aké zverstvá sa odohrávajú vo vedľajšom byte, kde ako ľahké, nevinné pierko poletuje detský plač, len pár centimetrov od mojej postele a či o poschodie vyššie, v šúchaní nábytku po neúnavnej podlahe, nie je ukryté manipulovanie s mrtvolou. A koľko takých bytov na celom svete je? Koľko osliznutých pivníc s okovami, zaneprázdnenými hnijúcim masom? Koľko skríň s roztraseným detským pyžamom, v náruči operenej matky, čo už dva dni nepila? Koľko presolenej večere naliehavými slzami a potom, striekajúcim  po vydarenej facke? Kolko krvi, ukrytej v nežnej dlani, čo momentálne nedokáže pohladiť? Kolko miest, bytov, zákutí?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?