Samotárová spoveď

Autor: Miroslav Hnát | 31.12.2015 o 15:52 | Karma článku: 4,13 | Prečítané:  642x

Tak strašne sám. Zaslúžene, ako škodoradostný rum, stekajúci chvejúcimi sa útrobami, ešte stále dúfajúceho rojka. 

Nepatrí do toho mora dymu, mastných vlasov, zažltnutých prstov, náhodne tehotných žien, páchnucého jedla, upotených bankoviek, drevených stolov a stokilových stoličiek, no niekedy je útek do tejto zabudnutej krajiny neočakávajúcich tiel vykúpením. Tým najkrajším pocitom sa stane opité čakanie na objednané pečené koleno, ktoré príde vždy v inej podobe, farbe a chuti. Nevadí, rum všetko zafarbí pod svojou taktovkou a pohľad z okna už nie je taký smutný, zabudnutý, zažĺtnutý stereotypom. Aspoň tá hudba nehraje z jukeboxu, ktorý by zbytočne bombardovali predvoľby skrachovaných zúfalcov, aj keď je predsa len smutná. Kedysi pekné čašníčky sa občas nepozorovane zadívajú na svoje ovisnuté poprsie, kedysi žiadané. Už nie sú ani tak čašníčkami, ako otrokyňami svojich vlastných životov, sklamaní, štamgastov, obsluhujúcimi slintajúce individuá, ktoré netúžia po nich, ako si nádejne myslia. Všetko je to len o alkohole a o útekoch zo života. Zo zodpovednosti. Občas túžime viac po vlastných zvratkoch, ako po pohladení. Sú úprimnejšie. Preto poniektorí nezradia ten doverný vzťah s poldecákmi a kríglami. A zničí ich to menej. Život samotára. Život oddanosti chlastu, drogám, gamblerstvu, násiliu. Čo najďalej od srdca.

Ja sa snažím žiť vo svojej hlave. Z myšlienok a predstáv si postupne budujem svet, v ktorom som a budem pánom ja a nikto mi ho nevezme, ani keď budem telom v tej najzabudnutejšej, najšpinavšej, najodpornejšej, najchudobnejšej a najkrutejšej časti sveta, zdielanom s ostatnými pohybujúcimi sa kusami masa. Nepotrebujem z neho vychádzať medzi ľudí a tváriť sa milujúco, chápavo, obetavo, lútostivo, súcitne. Plakať možem aj v tichosti, mimo uznanie poroty, snažiacej sa kontrolovať, schvalovať a riadiť mi život. Nikto mi nemože zakázať myslieť a snívať a všetky tie prejavy šialenosti, premietnuté do svojského prístupu k životu, humoru, sposobu vyjadrovania, grimás, zvukov, výstrelkov a vízií sú moje a ich odsúdenie je zárukou smeru, v ktorom sa nebudem musieť tlačiť s vačšinou a cítiť na rebrách ostré lakte horlivcov. Nepotrebujem sa promenádovať po námestiach, chodníkoch, perifériach, verejne prístupných miestach a zisťovať, že aj anjeli sú občas neochotní. Že nádej sa dá ladnými pohybmi natrieť na chleba, ktorý spadne vždy tou natretou stranou do prachu. Že aj nápady stárnu za mrežami zavretých úst. Že svet si ochotne kľakol pred človeko - smogom a že som vo svojej podstate zlý so všetkými ostatnými.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?