Krátka úvaha o oknách

Autor: Miroslav Hnát | 30.12.2015 o 17:27 | Karma článku: 3,56 | Prečítané:  485x

Dvojkrídlové okná. Odletieť s nimi ponad pestro zateplené polovlhké paneláky, s prežratými vchodmi a zápalmi schodísk.   

Ponad budovy zatĺčené do zablátených trávnikov, zbrázdených kolesami nedočkavých áut. Ponad bytovky kvíliace v rytmoch ohmataných čajníkov a niekoľkokrát prestavených budíkov.

Výťahy si pokojne idú svoj tenor a číslami olizujú jednotlivé poschodia s príchuťou železa v detskom plači, niekde v útrobách stárnuceho organizmu presýtenej budovy, ovešanej bleskozvodmi a šnúrami na prádlo. Nie všetky okná už niekto osedlal, no tie na prvých poschodiach sú sebaisté, zapriahnuté na zvyšok cesty dochodkyňami s fialovými vlasmi a zlatými zubami, v službach FBI. Fantázia Bez Intuície. A nie je ani toľko ľudí v okolí, koľko príbehov o nich vyprodukuje stárnuca hlava, bez záujmu prehltnúť aspoň kúsok Hi-tech poznania. Ja sa držím toho svojho okna do príbehu a kým vonku prší, tak sa ho nepustím. Nemusím ísť po vlastných, aby som žil život o živote, vo svete plnom plešatých striech, so špicatými predstavami o unavených vtákoch, ukrytých v hlavách za očami, nie len tých starých, rezignujúcich na nízke štarty do nových dobrodružstiev.  Ani do tých s nižšou rýchlosťou.

A tak surfujeme na oknách, brázdime vzduch ukrytý medzi obalkónovanými garážami životov a nádejí, s formaldehydovými dlaňami na ústach. Celkom zbytočne. Šepot aj tak život nepočuje.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?