O nezabúdaní

Autor: Miroslav Hnát | 29.12.2015 o 13:06 | Karma článku: 8,09 | Prečítané:  334x

Nikdy som neprestal čítať rozprávkové knihy a zo vzorov naškrobeného pyžama. Tie miniatúrne obrázky ma v mladosti vždy vedeli zamestnať, kým som nezaspal v babičkinej posteli, keď som prišiel na víkend.

Vždy som sa tešil a neodradili ma ani rozbité kolená, keď nohy nestíhali za rútiacim sa telom dolu kopcom, mysľou už ponorený do tepla kuchyne a všetkých tých dobrot, ktoré už teraz varí len moja mama, keďže všetci sa raz musíme pobrať z tohto sveta, milovanú babičku nevynímajúc. Každé prázdniny som sa tešil a prial si, aby tie volné dni nikdy neskončili. Či bolo leto, alebo zima, vždy tam bolo čo robit, napriek absencii obchodných centier, autostrád, mrakodrapov, diskoték. Les bol tesne nalepený na minisídlisko a ponúkal nekonečné možnosti zábavy, ktoré sú pre dnešné mladé ročníky už len ako sci fi.

Aj ked som premrzol na kosť pri sánkovačke s ostatnými nenáročnými deťmi, bežal som po schodoch na prvé poschodie s radosťou, pretože som vedel, že babička ma už bude čakať s teplou polievkou, čajom, alebo kakaom. A samozrejme s milým slovom, ktoré zahreje každé dieťa. Aj neposedného chlapca s tendenciou provokovať rovesníkov a mať sklony k samote.

Najvačšie straty v živote sú straty životov, ktoré sme sa snažili zdieľať s blízkymi čo najdlhšie a najkrajšie.

Preto nepálim sviečky. Spomínam takto. Na spoločné chvíle, so živými, medzi živými. Na lásku, pozornosť, radosť. Spomínať na život, nie na smrť. Len tak nás naši milovaní neopustia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?