Trochu o láske

Autor: Miroslav Hnát | 17.12.2015 o 19:02 | Karma článku: 7,32 | Prečítané:  377x

Je predčasné a nerozvážne tvrdiť o niekom, že je tým pravým. Privlastniť si tĺkot jeho srdca a dožadovať sa absolútnej pozornosti.

Možme sa ale priblížiť k tomu pocitu naplnenosti silným, čistým citom, ktorý hreje telo tak silno, že ani jedlo už v nás nemá svoje miesto, snáď pre roztrasený žalúdok, ktorý je kvoli tomu pocitu krásna a zamilovanosti, ako na vode.

Áno, párkrát som sa tomuto pocitu zamilovanosti priblížil a každým ďalším stavom odzbrojenosti nežným pohlavím, som mal pocit, že to predošlé nebolo to pravé, alebo nebolo dostatočne silné a intenzívne. V pohodlí postele a bezpečí perín, som si každý večer predstavoval hrdinské činy, víťazné situácie, v ktorých som bol novodobým rytierom a vyslobodzoval svoju vyvolenú z roznych nebezpečných situácií a samozrejme odmenou mi bola jej priazeň a obdiv. Alebo som vynikal v nejakej konkrétnej činnosti, ktorá bola akurát v tom období in. Tanec, spev, šport, umenie. Základ ale bol jednoznačne vynikať, mať prevahu, zvíťaziť a zaslúžiť si obdiv. Dostať svoju odmenu. Odmenu pre srdce. Taký je život rojka.

Pri nej to ale tak nebolo. Žiadné boje, vyslobodenia, ohúrenia v predstavách. Žiadne oslnenie silou, umením, šikovnosťou. Bolo to úplne niečo iné. Predstavy, ktoré som u seba ešte nikdy nespozoroval. Za viečkami sa mi prehrávali scény, v ktorých som bol sám sebou, so všetkými svojimi vlastnosťami, dobrými aj zlými, zraniteľný a smrteľný, omylný. A ona jediná, milovaná, nepodvedená, ochraňovaná, prekrásna, zaujímavá, jedinečná. Predstavoval som si seba, upraveného, pekne oblečeného, kvety, slnko, radosť, nádej. Predstavoval som si spoločno, teplo domova, krb v ktorom praská oheň, hojdacie kreslo a dva páry kolien, cez ktoré leží prehodená teplá deka a zo šálky v dlani stúpa para a voňa čaju z jarného zberu. Predstavoval som si výhľad z okna do záhrady, v ktorej sa medzi ovocnými stromami ešte stále kýve hojdačka, vždy pripravená odniesť pár zamilovaných do iného sveta. Aspoň na chvíľu. Predstavoval som si kuchyňu, v ktorej nikdy neprestáva rozvoniavať čerstvo upečený koláč. Predstavoval som si posteľ, ktorá vždy dvom dopraje azyl z ostatného sveta a problémov, plyšového medvedíka, nemo sediaceho, opretého o čelo postele, ktorý bol už svedkom toľkých milovaní, objatí, bozkov, zmierení. Predstavoval som si budíček, skoro ráno, spríjemnený bozkom a vedomím jej prítomnosti a toho prekrásneho pocitu naplnenia jej oddanej náruče, tepla jej objatia a skutočnosti jej pohľadu. Predstavoval som si detský plač, čakajúci na jej príjemný hlas a ukľudnenie, cupitanie maličkých detských noh, smiech, spokojnosť, hravosť. Predstavoval som si mená, ktorými zvoláva tie malé bytosti do kuchyne k spoločnému obedu. Mená, na ktoré mala vždy lepší vkus, ako ja. Predstavoval som si urozprávané nočné prechádzky, výlety k rodičom, dovolenky pri vode. Predstavoval som si pohodlné kreslo, teplý sveter, pomocné ruky v chorobe, nežné v smútku, obetavé pri bezvládnosti. Predstavoval som si spokojnosť a povolenie smrti vziať si ma na druhý svet, pri obzretí sa za spoločným životom s ňou. S mojou vyvolenou. S mojou láskou.

Potom som otvoril oči a v posteli som ležal sám. Ona už bola dávno preč. Nenávratne. Aj keď som si vo svojich predstavách a plánoch overil jej pravosť. No pre ňu som nebol ja tým pravým. Ten ešte niekde kráča. Nenájdený.

Ak niekoho milujeme a ak nám na niekom záleží, to ešte neznamená, že je jeho povinnosťou, aby nám to opatoval na rovnakej, alebo vobec na akejkolvek úrovni.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?