Slovenský národ, plesnivé staré baby a hlupáci

Autor: Miroslav Hnát | 6.6.2013 o 16:43 | (upravené 6.6.2013 o 16:52) Karma článku: 2,24 | Prečítané:  467x

  Rozprávkovo - farebná príroda, národné a historické dedičstvá, originály remeselnej výroby, folklór, ľudová slovesnosť. Nad tým všetkým sa vznáša obrovský zadok pasivity a rezignácie, z ktorého padajú milióny mávnutí rúk nad všetkým tým, čo by mohlo jednotlivca osloviť, ako niečo prekrásne a jedinečné. Automaticky sa staviame na stranu ľudí lenivo mysliacich, ktorí sa navonok javia ako ublížení, nespokojní, pesimistickí a zdieľame ich myšlienky, opodstatnené jedine ich obmedzenosťou. Definitivne zhypnotizovaní televíznou obrazovkou sa zakrádajú pomedzi tých, v ktorých žije nádej na budúcnosť a život v hojnosti, a sejú nenávisť, znechutenie a rady, podložené vlastnou hlúposťou. Plody ich deformovania reality hromadne cestujú za vidinou lepšieho uplatnenia, bohatstva a krajšieho prostredia aj za cenu otročenia, zhnusenia a pohŕdania zahraničných „nadľudí" a dlhodobo sú ochotní znášať na hlave hovno, ktoré na nich dopadá v tichosti, ale efektívne.  

Masová hystéria je ako lavína, ktorá berie všetko so sebou a pokračuje svojim smerom vpred. Ak sa nájde malá skupina ľudí, ktorá slepo o niečom tvrdí, že je to zlé, tak jedinec automaticky prijme tento názor za svoj, bez čakania na reálne odpovede. Verejnosť rada prijíma negatívne veci, zlé správy, osvojujú si pesimistické pohľady iných a neznalí reality pritakávajú hlupákom. Prečo majú vysokú sledovanosť televízne noviny, predovšetkým krimi noviny, rozne reality show, kde so škodoradosťou sledujeme primitívov a ich počínanie si, politické diskusné relácie, ktoré v ľuďoch budia nepokoj a samozvanú politologickú odbornosť pri stole posiatom poldecákmi? Adrenalinový šialenec V. Rozboril stavil na túto mentálnu degeneráciu národa a zarába vyhľadávaním smutných príbehov. Predstavujem si, ako odchádza z natáčania, spokojne si utierajúc pot z čela, s pokrikom: „Fúúú, to bol ale smutný príbeh, a teraz huráááá na ďalší."

Skrátka, negatívne správy a názory ovplivňujú naše životy. Ide o nejaký druh fetišu, či o citové sado-maso. Radi pritakávame, ani nevieme prečo tým, ktorí nadávajú na svoju vlasť, domov, na Slovensko, ktoré ako krajina nemože za počínanie si predstaviteľov vlády a utekáme za hranice, pretože už základom každého rozhovoru je myšlienka toho, že treba čo najrýchlejšie odísť a budovať si život inde. Slovensko ako krajinu zatienilo Slovensko, ako štát. Koho ale napadne  sledovať nezávisle realitu a všimnuť si, aké kvantum ľudí žije na Slovensku v hojnosti, darí sa im, sú úspešní a preto ich v živote nenapadlo nadávať na našu krajinu, alebo tvrdiť, že je tu zle, alebo že sa tu nedá zarobiť. Tých automaticky v závisti nazývame zlodejmi, špekulantmi a podobne. Čoraz viac ľudí sa ale presviedča o tom, že remeslo má skutočne zlaté dno a toto porekadlo napĺňa svoju podstatu. Robia to, v čom sú skutočne dobrí a v čom sa rozumejú. Preto sa im darí a nemajú potrebu opúšťať krajinu.

Často sa stretávam s reakciami mladých ľudí na Slovenskú kultúru, históriu, tradície a umenie. Posmievajú sa tejto našej jedinečnosti a uspokojenie hľadajú v zahraničnej tvorbe a kultúrach. Folklórne slávnosti, kroje, spevy, hymna, príroda, literatúra, remeslá. To všetko vychádza u mládeže na výsmech a pohŕdavo vnímajú tieto piliére národa ako niečo, čo treba oblúkom obchádzať a hanbiť sa za to. Radšej dajú prednosť húleniu trávy a čiernej hudbe, ktorej podstate ani nerozumejú a nechajú si od jej interprétov nadávať a srať na hlavu. Študujú zahraničné kultúry na vysokých školách, no nakoniec aj tak budú len poskoci tých, ktorých sa snažia študovať. Často som chodil za prácou do zahraničia a bol som svedkom mnohých situácií, kde ľudia, nie len zo Slovenska, plakali pod ťarchou nadávok a ponižovania, no so sklopenými hlavami pracovali ďalej, pretože asi v tejto práci videli svoje poslanie.

Sme k tomu vedení už od mala. Starí učia mladých, aby vyštudovali a odišli ihneď zo Slovenska preč, pretože tu nemajú budúcnosť. Čo na tom, že ich neznalosť politickej a ekonomickej situácie zahrňuje aj to, že mnohé krajiny, do ktorých sa snažia Slováci újsť, sú oveľa zadĺženejšie, ako Slovensko. To sa jedného dňa musí prejaviť. Už teraz sme svedkami finančnej krízy v niektorých krajinách, ktoré sa javili ako bezproblémové, plné bohatstva a neobmedzených možností.

 

Staré babizne, smradľavé od svatenej vody prajú mladým, aby šli pracovať do zahraničia, pretože tu nemajú budúcnosť a plačú, aké majú dochodky. Akosi im nedochádza, že ich dávky sú vyplácané z dochodkového fondu, do ktorého prispievajú pracujúci. Ak ich ale odháňajú preč, tak im nakoniec nebude prispievať nikto a celá tá masa ľudí, ženúca sa za vidinou lepšej budúcnosti do zahraničia tak prispieva  dochodcom v cudzine a aj do ostatných fondov v zahraničí. So sklopenou hlavou pracujú pod nadávkami, posmeškami a tyraniou. Nechajú sa urážať a zaobchádzať so sebou ako zo zverou, pretože presne tak nás všade v zahraničí berú. Už ani Čechy nie sú výnimka a nemajú nás radi. Napriek tomu tam hromadne cestujeme za prácou, aj keď zo všetkých strán na nás nadávajú, ako na národ a zlodejov práce. Sme pre nich „skurvení Slováci" a dostávame rozne prívlastky, napriek tomu, že podstatná časť obyvateľstva má v rodnom liste uvedenú Československú socialistickú republiku, alebo Československo. Tiež posobím v Čechách a som toho svedkom každý deň. Nadávky na nás, na Ukrajincov a podobné, pre nich podradné národy majú slepé opodstatnenie v tom, že im vraj kradneme prácu a zaberáme ich územie. Česi by si mali ale uvedomiť, kto postavil a opravil Prahu, keďže im sa pracovať nechce. Všetky tie stavebné a výkopové práce, kvoli ktorým toto ich hlavné mesto vyzerá, ako vyzerá.

 

 

Celá táto problematika je založená na neznalosti ľudí a ich lenivosti premýšľať a vytriezvieť z hlúposti.

 

A teraz samozrejme príbeh z reality:

 

Jeden moj známy študoval Japonskú kultúru, ospevoval ich národ a jedinečnosť. Po škole ho prijali pracovať do istej Japonskej firmy, kde zaujal vzhľadom na titul, vyššiu pozíciu. Jedného dňa prišla na kontrolu delegácia z Japonska, on sa im samozrejme pozdravil, ako slušnosť káže. Tí mu ihneď strhli prémie, pretože sa im nezdala efektivita jeho práce. „Ako to pracuje, keď má čas sa im zdraviť?"

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?