Šťastie je len slovo

Autor: Miroslav Hnát | 3.11.2012 o 15:41 | (upravené 3.11.2012 o 15:46) Karma článku: 5,15 | Prečítané:  403x

Šťastie, abstraktné slovo, ktorému každý dáva definíciu, aká mu momentálne pasuje. Každý si ho vysvetľuje po svojom, ako napríklad slová láska, demokracia, priateľstvo, Boh a podobne. Oháňame sa nim, keď sa nám nedarí. Zložito ho zamotávame do obhajoby svojich neúspechov, neschopnosti, náhody. To sú tie pravé slová, ktoré zamieňame za nešťastie, či nepriazeň osudu. Sťažujeme sa na všetky možné príčiny, vyrábame si umelé problémy, nasilu sa tvárime smutne, či utrápene, zadržujeme smiech, aj keď sa derie von. A to len kvoli tomu, aby sme zažívali ten blažený pocit toho, keď nás druhí ľutujú. Na socialnej sieti si všímam stovky príspevkov, kde ľudia nadávajú na svoje životy, na neúspech, či sú dokonca schopní napísať, že chcú zomrieť a blažene čakajú, koľko ľudí ich bude ľutovať, vravieť, že je všetko super, chváliť ich a odhovárať od zlých skutkov.

 

Jedným z najvačších nepriateľov je závisť a chamtivosť. Sledujeme životy, súkromie a jednotlivé kroky iných ľudí, závidíme im úspechy a tešíme sa z ich neúspechov. V chronickej závistlivosti ostatným závidíme už aj choroby a starostlivosť z ich spojenou. V zaujatosti pozorovania druhých prehliadame vlastné úspechy a to, čo sa nám dostalo navyše. Pozitívne veci a procesy okolo seba berieme ako samozrejmosť a nekladieme im význam. Niekedy sa ich snažíme dokonca spochybniť, namiesto toho, aby sme ich prijali. Z tých negatívnych vecí obviňujeme šťastie, ktoré sa nám obrátilo chrbtom. Dávame mu ľudskú podobu, rovnako ako figúrke v ľudských rukách, ktorej sme dali meno Boh, aby nám slúžil ako barla pri vlastnej neschopnosti prijať vlastné chyby.

V chamtivosti siahame ostatným na pozitíva, ktoré sa im v živote podarilo nadobudnúť. Všetku snahu vynakladáme na to, aby sme tieto cudzie pozitíva získali na svoju stranu, často krádežou v jej celej jej definícii. Kradneme cudzie identity, schopnosti, vlastnosti. Chceme mať to, čo majú iní, vidíme ich majetok, bohatstvo či úspech, no nevidíme cestu, ktorou prešli, aby tieto veci získali. Sme prileniví na to, aby sme absolvovali pomyselne dlhú cestu k tomu, čo iným sposobuje radosť. Sme leniví, nechce sa nám vynakladať čas na to, aby sme niečo budovali. Niečo, na čo by sme mohli byť skutočne právom hrdí. A tak tento čas radšej neefektívne využívame v baroch, krčmách, športových podujatiach, pri televízore, videohrách. Treba si uvedomiť, že ľudia v tomto čase, ktorý my využívame na úplné zbytočnosti zabíjajúce v nás tvorivosť a produktivitu, využívajú tento čas úplne ináč. Zefektívňujú ho. Neviem či je to viac o hodnotách, alebo o lenivosti.

 

Šťastie ukrývame za samozrejmosť a myslíme si, že to skutočné šťastie je nadobúdať, prijímať. Čo je ale vačšie šťastie? Že sme nadobudli v živote byt, auto, partnera, prácu, alebo to, že je nám umožnené vidieť, počuť, chodiť, cítiť? Alebo je šťastie ešte niečo oveľa jednoduchšie, základnejšie? Stretol som v živote celkom dosť hendikepovaných ľudí, či už nepočujúcich, nevidiacich, pripútaných na vozík, ale aj ľudí s mentálnymi poruchami. Všetci ale boli schopní úsmevu. Majú schopnosť smiať sa. A nie je úsmev prejav šťastia? Dá sa teda pojem „Šťastie" zúžiť na samotnú možnosť žiť a všetko ostatné, čo je nám umožnené navyše, sú len bonusy? Prestaňme sa sťažovať a vyhovárať na šťastie, či nešťastie. Zmierme sa s nedostatkami a vážme si všetko, čo máme navyše. Dajme neúspechom reálnu tvár, ktorú máme možnosť vidieť v zrkadle a buďte za to čo v tom zrkadle vidíte radi, pretože je len náhoda, že nosíme ľudskú podobu.

 

Z povrchného hľadiska, keď to vezmem celkom z inej strany, z mentality doby, ktorú sme vytvorili a použijem názvoslovie, s ktorým sa nestotožňujem, tak existuje veľa špekulantov, ktorí v závisti nadávajú na peniaze, ktoré nemajú, že sa za nich nedá kúpiť šťastie. Ale myslím si, že kupovať si pekné veci, mať prostriedky na to vidieť svet na vlastné oči, nie len z časopisu, alebo monitora, zdravo sa stravovať, zdravo sa obliekať a žiť v peknom, čistom prostredí je tiež priblíženie sa k pocitu šťastia. Len neviem, či nie falošnému. Na smrtelnej posteli asi nikto nehodnotí, čo všetko si kúpil, ale každý sa zamýšľa nad životom ako takým a nad jeho podstatou. Ostávam teda pri teórii, že šťastie je len slovo, nič viac. Alebo je to niečo úplne základné? Rovnako ako dobro a zlo. Tiež abstraktné pojmy, ktoré si každý vysvetľuje ináč a hranice kladie podľa toho, ako sa mu to najviac hodí.

A na záver smozrejme príhoda zo života, kde máme možnosť sledovať tú nádhernú hru s hodnotami.

 

Na jednom mítingu z finančnej oblasti sa školiteľ opýtal ľudí na to, čo si myslia, že je v živote najdoležitejšie. Prihlásila sa jedna pani v zadnom rade so slovami: „Láska!"

A školiteľ pohotovo zareagoval: „Úplne s vami súhlasím. Aj ja si myslím, že najdoležitejšia vec v živote je láska  k peniazom."

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?