V krajine Odporno

Autor: Miroslav Hnát | 9.1.2012 o 18:15 | Karma článku: 5,22 | Prečítané:  770x

Je zarážajúce, že až deväťdesiatpäť percent bezpečnostných agentúr v Čechách využíva naivitu a momentálnu zlú sociálnu situáciu svojich zamestnancov. Na základe vlastných skúseností som sa utvrdil v tom, že dôkladne vypracovaný zlomyseľný koncept na presadzovanie vlastných záujmov spôsobom tak odporným, že je to hodné na popravu celého manažmentu, funguje ako švajčiarske hodinky.

 

Je pre mňa nepochopiteľné, ako môže firma, ktorá sa necháva najímať na ochranu osôb a majetku, zamestnávať bývalých kriminálnikov, zlodejov, násilníkov, často aj vrahov, s pestrými registrami trestov. Firmy ich využijú na prácu bez akejkoľvek zmluvy, no bohužiaľ netýka sa to len týchto pochybných individuí, ale aj obyčajných ľudí, ktorí sa snažia nájsť v ich službách možnosť zárobku, prípadne prechodného riešenia v núdzi.  Neraz som bol svedkom toho, kedy si zamestnanec po odpracovaní doby do výplatného termínu prišiel pre svoju mzdu. No stal sa len účastníkom komicko - smutnej  scény, kedy sa mu dostala jediná veta od riaditeľa firmy: „Prepáčte, vy u nás pracujete? Ja som vás tu ešte nevidel", a keďže výplatné termíny sú nastavené skutočne rafinovane, na dvadsiaty ôsmy deň ďalšieho mesiaca, zamestnanec tak odpracoval dva mesiace zadarmo. Je pravda, že niektorí výplatu predsa len dostali, ale značne osekanú o často vymyslené pokuty z dôvodu neuspokojivého pracovného výkonu a podobne. Pritom v zákonníku práce sa nikde nepíše, že zamestnávateľ smie siahať na plat zamestnanca. To ale neplatí pri tých, ktorí pracujú načierno, alebo dlhodobo neúspešne na sľúbenú zmluvu čakajú.  Je mnoho takých, ktorí naozaj nemajú kam ísť a tejto pracovnej príležitosti sa chytili, keďže agentúry ponúkajú aj ubytovanie v podradných ubytovniach, kde je nutné čeliť útokom švábov a ploštíc. Ale je to aká taká strecha nad hlavou. Mnohí v naivite pracujú v takýchto podmienkach naozaj dlho a čakajú na nejaký zázrak, neurčitého charakteru. Výplata im stačí len na chudobnú obživu, často sú nútení v práci kradnúť. Bol som svedkom skutočného hladu ľudí a to som nemusel ísť na exkurziu do Afriky. Poznám prípad jedného, ktorého hlad prinútil unášať psov z ulice a na ubytovni ich zabíjal, sťahoval z kože a varil. Ešte teraz mi z toho naskakuje husia koža. Pre tých, ktorí sa pýtajú prečo títo ľudia jednoducho neodišli a nenašli si niečo iné je odpoveď zarážajúco jednoduchá. Proste nemali na výber. Nemali peniaze na to, aby si mohli dovoliť odísť a ani energiu, často zdravie, vzdelanie, či register trestov. Mnohí nemali dokončené ani základné vzdelanie, nie to ešte strednú školu. To všetko bezpečnostné agentúry vedeli využiť vo svoj prospech. Platili len toľko, aby človek zotrval a nemohol si dovoliť vyšší štandard, ako bezdomovec. A tak vznikali krádeže, či už v menšom množstve, na zahnanie hladu, alebo vo veľkom množstve, na kšeft. Bolo veľa prípadov, kedy niektorému z týchto ľudských trosiek praskli nervy, vzal cestovnú tašku, prišiel na predajňu, v ktorej mal na starosti sledovať zlodejov a nabral z regálov ten najdrahší tovar a s tým potom utekal k Vietnamcovi, ktorý mu dal za prinesené položky polovicu z hodnoty, v akej sa predáva v obchodoch. No aj na to firmy prichádzali a zriaďovali špeciálne divízie na sledovanie zamestnancov. Títo pri prichytení takéhoto zamestnanca mali za úlohu zmlátiť ho, natočiť to na video a prezentovať u vedenia na firme. Aj za to boli platení. A to celkom slušne.

Nedá mi nespomenúť jedného takéhoto človeka, ktorý sa nechal naverbovať do tejto služby na odhaľovanie zamestnancov. Ten dokázal tak splynúť s prostredím, že ho často nedokázal nájsť ani manažér. Bral to tak vážne, že sa hocikedy na celý deň zavrel do mrazáka, alebo si vyvŕtal niekde v zázemí do skrine dieru na pozorovanie a schoval sa do nej. Bol pripravený v správnej chvíli vyskočiť a vinníka potrestať.  Neskôr ale všetkých prekvapil tým, že aj jemu prišlo týchto chudákov ľúto a dal výpoveď. Stalo sa to pri udalosti, keď jeden zo zamestnancov bol nútený ísť do práce s ťažkým zápalom pľúc, no v práci skolaboval a museli ho odviezť sanitkou do nemocnice. Do nemocnice za nim prišiel oblastný riaditeľ s otázkou, či môže ísť na druhý deň do práce. Tam len zistil, že to nebude možné, preto šiel na ubytovňu a keďže mal kľúče od všetkých izieb, tak vošiel do tej, v ktorej bol ubytovaný spomínaný pracovník a vyhádzal mu veci von oknom. Potom mu už len poslal textovú správu na mobil, že vo firme končí, pretože spoločnosť nemieni platiť ubytovanie ľuďom, ktorí odmietajú pracovať.  Podobné prípady sa stávali často. Ľudia odpadávali od hladu, od únavy, alebo boli napadnutí zlodejmi v práci. Viac už pre nich nebolo vo firme miesto. Na inzeráty do práce sa uchádzalo vždy dostatočné množstvo ľudí, takže si mohli takéto vyhadzovanie dovoliť. Volali to „Výpoveď bez nároku na mzdu" , Áno, boli na tieto firmy časté trestné oznámenia, ale všetky boli zametené niekam pod veľký koberec.

Pristavím sa ešte pri náborových inzerátoch. Tie boli písané naozaj pútavo. Budem citovať jeden z nich: BEZPEČNOSTNÁ AGENTÚRA prijme do zamestnania väčší počet ľudí. Ubytovanie zabezpečené zdarma, 60kč/hodina, možnosť týždenných záloh. Na osobnom pohovore sú samozrejme tieto informácie personalistom potvrdené,  uchádzači ihneď prijatí a ubytovaní. Potom ale prišla skutočnosť. To hnusné ubytovanie by sa dalo ešte nejako zvládnuť, horšie to bolo ale s pracovnými podmienkami. Výplatný termín bol dvadsiateho ôsmeho v mesiaci, často meškala aj dva ďalšie týždne. Tí, ktorí sa tešili na možnosť týždenných záloh boli nemilo prekvapení, keď sa dozvedeli, že výška týždennej zálohy je päťdesiat korún českých. Vraj to na jedlo na týždeň úplne stačí.

Pracovná doba a donucovacie prostriedky boli asi najzaujímavejšie a najneuveriteľnejšie. V tejto konkrétnej firme, ktorej inzerát som citoval, sa pracovalo mesačne päťstodvadsaťpäť hodín. Neuveriteľné. Sedemnásť hodín denne. Každý deň v mesiaci. Preto mali ľudia tendenciu zaspávať, odpadávať a tak vznikali premyslené zámienky na strhávanie peňazí. Za tieto hodiny mal človek dostať napríklad dvadsaťosem tisíc korún, oblasťák mu s nimi zamával pred očami v hotovosti, potom mu vymenoval jeho priestupky, a fyzicky mu strhol z výplaty dvadsaťštyri tisíc a vložil nešťastníkovi do ruky za tú neskutočnú drinu štyri tisícky. Nikto sa neodvážil namietať, keď zbadali oblasťákovi zo saka trčať pažbu pištole. Kto chcel odísť, tak už viac svoje veci neuvidel, často dostal strašnú bitku, preto sa mnohí báli odísť a pracovali v týchto podmienkach. Našťastie po roku majiteľ firmy zistil, ako pracujú jeho manažéri v tomto meste, kde sa to všetko odohrávalo. Bolo smutné, že na to prišiel až po roku. Všetci z vedenia boli vyhodení, na ich miesto boli dosadení noví a v praktikách sa pokračovalo ďalej. Ako som písal na začiatku, všetko to bolo dôkladne premyslené. A tieto skutočnosti sa netýkajú jedinej jednej bezpečnostnej  firmy v Čechách, ktorá takto funguje. Potvrdzuje to moje svedectvo, ako aj svedectvá stoviek ľudí, ktorí sa ale boja o tom rozprávať. Samozrejme sa  našlo pár vyvolených, ktorých si firma chránila, platila, odmeňovala, robila im ústupky. Tí sa tam držia dlho a postupne sa učia týmto špinavostiam, aby v tomto mohli pokračovať a uchovávať tieto skutočnosti v tajnosti. Keď budete ale niekedy v Prahe a zastavíte sa na nákup v nejakom hypermarkete, alebo inom obchode, všimnite si toho najotrhanejšieho, najvychudnutejšieho a najzanedbanejšieho človeka na predajnej ploche a určite to bude zamestnanec bezpečnosti, ktorý je poverený v civile sledovať zlodejov. Určite je hladný, unavený a totálne bezmocný. Spomente si na podmienky, v akých pracuje. Tlačia sa mi slzy do očí, keď si na to všetko spomeniem.  Mnohých som neskôr videl vyberať jedlo z kontajnerov, alebo ležať v špine niekde v temnej uličke veľkomesta. Je to neskutočný pocit, uvidieť po čase bývalého kolegu, posratého, pošťatého, špinavého, ležať na zemi s krabicovým vínom v ruke. Do práce nastúpili s očakávaním, s vidinou aj keď drobného, ale predsa zárobku, strechy nad hlavou, obživy. Čo im to ale dalo? K čomu sa dopracovali? Odovzdali svoje zdravie, posledný majetok, dôstojnosť, čas.

Kedysi by som si povedal, že sa ma to absolútne netýka. Kiež by sa ma to netýkalo.

Píšem o desiatkach. O stovkách ľudí, ktorým to zničilo, alebo ničí životy. Kiežby som preháňal.

Ten, kto to nezažil, nech radšej prehltne slová.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?